Fyziológia rastlín - Vypracované otázky 14-24 - Všichni Všem


Materiál je formátu doc

Vypracované otázky 14-24

Detail materiálu

Autor:
Přidáno: 16.09.2010 17:12
Kategorie: Zkoušky
Předmět: Fyziológia rastlín
Známka: 1
Hodnoceno: 3x
Popis: Fyziologia rastlin - vypracovane okruhy otazok 14-24


Stáhnout materiál

Oznámkuj materiál: 1 2 3 4 5

Nahlásit materiál

Doporučit přátelům




Náhled materiálu: Pozor! Náhled nemusí odpovídat skutečnosti. (v náhledu chybí obrázky a formátování se může lišit)

14. RAST A VÝVIN RASTLÍN.


Karyokinéza a cytokinéza ako základ rastu. Vznik rastlinných štruktúr a orgánov (teória tuniky a korpusu). Ontogenéza. Rastové fázy na úrovni bunky (embryonálna, prolongačná, diferenciačná). Rast a prírastok. Druhotné hrubnutie u drevín.

• Rast a vývin predstavujú súbor procesov vzájomného pôsobenia organizmu a faktorov vonkajšieho prostredia a súčasne sú výsledkom vnútorných metabolických procesov.
• Rast je podmienený delením buniek a ich zväčšovaním spojeným so zložitým etabolizmom. Pri vyšších rastlinách sa definuje ako nevratné (irreverzibilné) narastanie hmotnosti (objemu, veľkosti, dĺžky a tvaru).
• Individuálny vývin rastlinného jedinca, ktorý začína od embrya, vyklíčenia semien, pokračuje rastom, diferenciáciou reprodukčných orgánov, produkciou semien a plodov a končí odumretím organizmu, sa nazýva ontogenéza. Program, ktorý určuje vývin jedinca, je uložený v jeho genetickom kóde, v komplexnej genetickej informácii. Uplatnenie programu rastu a vývinu je ohraničené možnosťou danou genómom rastliny a realizuje sa spoločným účinkom vnútorných faktorov (rastové látky) a faktorov vonkajšieho prostredia (teplotajarovizácia, svetlo-fotoperióda a fytochrómy) v úzkom spojení s genetickým základom.

• Rastlinné bunky pri svojom vývine musia prekonať tri základné fázy:
a/ embryonálnu: zárodočnú (delivý rast), v ktorej sa bunky intenzívne delia, tvoria meristém, z ktorého vznikajú základy orgánov. Embryonálny rast buniek v meristematickej oblasti realizuje mitotický bunkový cyklus. Táto rastová fáza sa vyznačuje akumuláciou
cytoplazmatických zložiek (napr. nukleové kyseliny, bielkoviny), teda všetkých komponentov jadrového aparátu a protoplastu.

b/ prolongačnú - predlžovaciu (objemový rast), v ktorej bunky intenzívne rastú, čo sa prejavuje výrazným predĺžením rastúcich orgánov rastlín. Zrýchľuje sa proteosyntéza a
zvyšuje sa obsah bielkovín. Aktívnym príjmom vody a v nej rozpustených živín sa zväčšuje objem.
c/ diferenciačnú - rozlišovaciu, v ktorej sa diferencujú pletivá, tvarovo a obsahovo eterminujú a nadobúdajú špecializáciu podľa funkcie.

Rastový vrchol stonky.
Organizácia rastového vrcholu stonky sa od vrcholu koreňa značne odlišuje. Analýzy iniciálnych oblastí v rastových vrcholoch viedli k predstave, že jednotlivé pletivá sa tvoria
činnosťou špeciálnych skupín iniciál. Prvý vyslovil teóriu členenia meristému na oblasti predurčené pre jednotlivé pletivá HANSTEIN (1868). Táto teória sa nazýva histogénová. Predpokladá členenie meristému na tri histogény - dermatogén (predchodca pokožky), periblém (predchodca primárnej kôry), pleróm (predchodca stredného valca - stély)

Druhotná stavba stonky.
Druhotná stavba stonky je podmienená druhotným hrubnutím. Rozlišujú sa dva spôsoby hrubnutia stonky:
1/ rastom buniek, ktoré sa diferencujú činnosťou primárnych meristémov
2/ vytváraním druhotných pletív

Jednoklíčnolistové rastliny a papraďorasty hrubnú prvým spôsobom. Pre dvojklíčnolistové a nahosemenné rastliny je charakteristický druhý spôsob. Druhotné pletivá vznikajú činnosťou druhotných (sekundárnych) meristémov - kambia a felogénu. Ak sa kambium nachádza
v cievnom zväzku medzi floémom a xylémom, označuje sa ako fascikulárne kambium. Kambium, ktoré pretína stržňové lúče, nazýva sa interfascikulárne kambium. Fascikulárne kambium produkuje na vonkajšiu stranu druhotné lyko - deuterofloém, do vnútornej strany stonky druhotné drevo - deuteroxylém. Ostrú hranicu medzi drevom minulého roka a jarným drevom na priečnom reze kmeňom môžeme pozorovať ako sústredné kruhy - letokruhy. Každý kruh predstavuje jedno vegetačné obdobie.
• Felogén zas produkuje smerom von felém (suberoderm) - korok, smerom dovnútra zelenú kôru - feloderm.

 

15. FAKTORY RASTU.


Kvalitatívne a kvantitatívne korelácie. Regenerácia a reštitúcia. Polarita rastliny. Periodicita rastu a rastový odpočinok. Zimný kľud u drevín mierneho pásma. Produkčná analýza rastlín a porastov.

• Striedanie obdobia vegetatívnej aktivity a kľudu.
V dôsledku sezónnej periodicity žiarenia, dĺžky dňa, teploty a zrážok dochádza k ravidelnému striedaniu obdobia, v ktorých podmienky pre rast rastlín sú alebo nie sú priaznivé. Rastliny sa tomuto klimatickému rytmu prispôsobujú pomocou pravidelných zmien stavu protoplazmy (priepustnosť, viskozita), metabolickej aktivity, vývojových procesov a odolnosti voči stresorom prostredia. Je užitočné rozlišovať aitionomické (prostredím vnútené) prerušenie rastu od autonomického (vrodeného) rytmu, ktorý má pôvod v genotype.

• Autonomický rytmus: väčšina kvitnúcich rastlín má vnútornú, geneticky zakódovanú schopnosť (môžeme tiež hovoriť o endogénnom alebo vrodenom rytme) striedať obdobie aktivity a kľudu. V oblastiach s určitým klimatickým rytmom majú rastliny geneticky zakódované „fyziologické hodiny“ prispôsobené k pravidelnému kolísaniu meteorologických podmienok. Príkladom skrytého endogénneho rytmu sú buky a duby, ktorých výhonky zastavujú predlžovací rast už v skorom lete, teda v dobe, kedy sa dni ešte nezačali skracovať a ani iné vonkajšie faktory rastu nebránia. O niekoľko týždňov neskoršie sú stromy schopné opäť začať rásť a môžu vytvárať aj nové výhonky (jánske výhonky).

Vonkajšie faktory môžu byť pre rastlinu priaznivé, vtedy rastlina rozvíja vegetatívne orgány, alebo nepriaznivé, v ktorých organizmus pretrváva v odpočinkovej fáze (semená, púčiky, hľuzy a iné). Fáza generatívneho rozmnožovania môže v ontogenéze vyšších rastlín
prebiehať len raz (monokarpické) alebo mnohokrát (polykarpické).

• Zimný kľud u drevín mierneho pásma.
U drevín mierneho pásma sa ku koncu leta tvoria v pazuchách listov laterálne púčiky a konce výhonkov sa pretvárajú na vrcholové púčiky alebo vädnú a odumierajú. Začiatok zimného kľudu sa vyznačuje radom fyziologických javov: klesá hladina giberelínov a začínajú prevládať rastové inhibítory ako je kyselina abscisová, je selektívne potlačená génová
aktivita, sú inhibované prenosové procesy a mitotická aktivita v meristémoch je značne redukovaná alebo úplne zastavená. Bunkové jadrá zostávajú v tej fáze cyklu delenia, kedy sú pripravené k reduplikácii DNA, ku ktorej dochádza na konci obdobia zimného kľudu. Znižuje sa bazálny metabolizmus, hromadia sa zásobné látky ako škrob, tuky a niekedy i bielkoviny,
v rastline sa presunujú rôzne metabolity a minerálne látky a mení sa zloženie enzýmov.

a/ Predodpočinkové obdobie: toto štádium začína v púčikoch už v dobe, než začnú opadávať listy. U niektorých drevín indukuje ukončenie rastového obdobia a prechod do štádia kľudu postupné skracovanie dĺžky dňa, napr. topole, vŕby, brezy, buk, dub, javor, smrek, smrekovec. Druhým dôležitým vonkajším regulačným faktorom je nízka nočná teplota, kritické hodnoty sú obvykle niečo málo pod 10 C, v závislosti na druhu dreviny. Jedná sa predovšetkým o druhy pochádzajúce z južnejšej časti mierneho pásma, ako sú napr. jaseň, čerešňa apod.

b/ Vlastné odpočinkové obdobie: v predodpočinkovom období sa inhibícia aktivity púčikov neustále zvyšuje, až nakoniec, v zemepisných šírkach mierneho pásma v novembri a v decembri, nastane vlastné odpočinkové obdobie. Od tejto doby už oteplenie alebo predlžovanie fotoperiódy nie je schopné vyvolať rašenie. Rastliny v oblastiach s chladnou zimou nereagujú na mierne dni uprostred zimy, takže nemôžu byť poškodené následnými chladnými vlnami, k čomu opakovane dochádza u druhov, ktoré štádium hlbokého zimného kľudu nemajú. Ešte nižšie teploty urýchľujú prechod do poodpočinkového obdobia. Mnohé dreviny, ako sú topoľ, lipa, javor, borovice, niektoré ovocné stromy majú špecifické
požiadavky na chlad: normálne môžu pučať len po určitej dobe expozície nízkymi teplotami – obvykle okolo 0 C po 3-4 týždne.
c/ Poodpočinkové obdobie: pre toto obdobie sú charakteristické rôzne procesy, ktoré začínajú, keď sa vlastné odpočinkové obdobie chýli ku koncu. Zvyšuje sa koncentrácia tých fytohormónov, ktoré urýchľujú vývin (najskôr giberelínov a cytokinínov, potom IAA). Aktivizáciou génov a enzýmov sa uvádza do pohybu bazálny metabolizmus, mobilizácia
rezervných látok a biosyntéza a bunkové delenie postupne so zvyšujúcou sa rýchlosťou.


16. KATALYZÁTORY RASTU.


Fytohormóny. Látky skupiny auxínu a giberelínu. Cytokiníny. Natívne a syntetické inhibítory rastu. Mechanizmus pôsobenia, význam pre rastlinu. Možnosti praktického využitia.

Rastové látky (fytohormóny)
Majú základné postavenie v regulácii životných procesov. Sprostredkúvajú mnoho reakcií rastlín na fotoperiodizmus a termoperiodizmus. Významnú úlohu majú v koreláciách, v bunkovej diferenciácii, v organogenéze, v regulácii procesov rastu a vývinu. Ich úloha je dôležitá vo funkcii bunkových organel, membrán, v selektívnej aktivácii prepisu genetickej
informácie, v indukcii enzýmov de novo a sú účinnými nositeľmi signálov. Zúčastňujú sa na riadení kvetnej diferenciácie i vzniku semien a plodov.

• Auxíny: (kyselina indol-3-octová, IAA): sú látky indolového typu. Prekurzorom v ich biosyntéze je aminokyselina tryptofán. IAA v rastlinách sa vyskytuje vo voľnej alebo vo viazanej forme ako komplex s peptidmi, sacharidmi alebo proteínmi. Syntéza IAA prebieha prevažne vo vrcholových meristémoch a v mladých častiach rastlín.
Účinky IAA zosilňujú:
- zosilňujú predlžovací rast
- vyvolávajú zmeny v cytoplazmatických membránach, zvyšujú ich permeabilitu
- stimulujú príslušné enzýmy, tým podporujú rozťažnosť bunkovej steny
- aktivujú činnosť Golgiho aparátu, čo má význam pri syntéze sacharidov bunkovej steny
- zvyšujú sorpciu iónov K+ a Na+
- stimuluje delenie buniek v kambiu. Tento účinok je dôležitý pre listnaté dreviny na jar, lebo podporuje aktivitu kambia.
- stimuluje aj delenie buniek pri tvorbe koreňov (zakoreňovanie odrezkov), podporuje delenie buniek v explantátových kultúrach.
- účinok na koreláciu, polaritu, apikálnu dominanciu, partenokarpiu, opadávanie listov.

• Giberelíny (GA): sú fyziologicky aktívne rastové látky s cyklickým diterpénovým charakterom, ktorých prekurzorom je kyselina mevalónová. V súčasnosti je známych asi 65 druhov giberelínov. Prekurzory giberelínov sa tvoria v koreňoch, v listoch i vo vrcholoch stoniek.
Regulačné vplyvy giberelínov:
- bunkové delenie v kambiu (spolupôsobenie GA s IAA)
- zosilnenie apikálnej dominancie
- GA indukujú tvorbu kvetov
- GA zabraňujú starnutiu listov, plodov a tým predlžujú juvenilnú fázu
- prerušujú alebo skracujú dormanciu (zimný odpočinok) púčikov, hľúz, cibúľ a semien
- GA stimulujú účinok na klíčenie semien.

• Cytokiníny: sú látky purínového typu. V rastlinách sa nachádzajú v dvoch formách:
a/ voľnej - syntetizujú sa najmä v koreňoch mladých rastlín (v koreňových špičkách, napr. zeatín).
b/ viazanej - nemajú syntézu lokalizovanú v určitých pletivách alebo orgánoch.
- aktivujú bunkové delenie a v niektorých prípadoch predlžovací rast
- porušujú dormanciu semien
- môžu stimulovať tvorbu a pučanie púčikov
- porušujú dormanciu semien
- spomaľujú starnutie, ktoré je sprevádzané degradáciou chlorofylov a proteínov v listoch
- stimulujú syntézu RNA a bielkovín
- indukujú syntézu enzýmov, napr. nitrátreduktázy
- pripisuje sa im význam aj v celkovom mechanizme ochrany rastliny proti patogénom a iným
nepriaznivým činiteľom.

17. POHYBY RASTLÍN AKO SPRIEVODNÉ JAVY RASTU.


Teória pohybu (popud, prezentačný a reakčný čas, zákon kvanta). Pohyby fyzikálne a vitálne. Vitálne pohyby autonómne (nutácie, variácie). Vitálne pohyby reakčné (orientačné taxie a tropizmy, tonické nastie). Význam.

Pohyby rastlín

1/ Pohyby fyzikálne
a/ hygroskopické - ukazuje napr. šiška borovice, ktorá sa uzatvára vo vlhku a roztvára za sucha (hygroskopický pohyb).
b/ kohézne - príkladom týchto pohybov sú sporagiá papradí, na ktorých nápadný prstenec zložený z buniek so silno zhrubnutými stenami tangenciálnymi. Voda sa v bunkách prstenca pomaly odparuje a jej kohéznou silou postupne dôjde k pohybu, t. zn. k ich roztrhnutiu, čím sa peľové zrná uvoľnia, alebo sa dokonca vymrštia.

2/ Pohyby vitálne - zo životnej činnosti rastlín
a/ lokomočné (taxie) – pohyby z miesta na miesto,, typické napr. pre bičíkovce,,
b/ ohybové
- paratonické
= tropizmy: za zdrojom podráždenia (fototropizmus) , rozdeľujeme na pozitívne a negatívne, podľa toho, či ide o pohyb za zdrojom podráždenia, alebo od neho

= nastie: podnety z podráždenia, ktoré však nerozhodujú o smere pohybu. Ten je určený vnútornou štruktúrou ohýbajúcej sa časti rastliny.
- autonomné

Vitálne pohyby : živých rastlinných častí súvisia z bezprostrednými funkciami živej hmoty. Fyzikálne sa pohybujú tiež odumreté orgány, v ktorých sa skôr v priebehu ich života pripravili určité štruktúry, ktoré im tento pohyb umožňujú. Vitálne sa pohybuje napr. rastúca stonka, ktorá sa ocitla vo vodorovnej polohe a vzpriamuje sa (geotropizmus).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


18. GENETICKÉ CHYBY AKO PRÍČINA OCHORENIA RASTLÍN.


Génové mutácie, chromozómové aberácie. Delície, deficiencie, duplikácie, inverzie, translokácie. Polyploídia. Hlavné symptómy a fyziologické dôsledky.

V rámci populácie, v porastoch nájdu sa vždy jedince odlišné nie len metabolizmom, a aj habitusom, ktorým nie je možné prisúdiť iný typ choroby ako typ z vnútorných, genetických príčin. Takéto choroby reprezentujú najčastejšie hybridy s nevhodnými kombináciami vlastností a prejavov. Výskyt hybridov s nevhodnými kombináciami vlastností podlieha zákonitostiam distribúcie podľa hrníc možnej variability. V konečných dôsledkoch je to hlavne oblasť zmenenej fyziológie. Tak ako sa vyskytujú jedince vhodné napr. na podmienky sucha, chladu, mrazu a pod. nachádzajú sa aj jedince vyložene nevhodné.
Obidva extrémy sú pozoruhodné. Prvý z dôvodov možností praktického využitia (šľachtenie a pod.) a druhý ako príležitosť pre štúdiá všetkých faktorov.

Prvotné príčiny mutácie sú rozličné.
•Prvou príčinou môže byť zmena priamo v géne. Tento typ sa preto nazýva mutácia génovu. Zistilo sa že nemusí mutovať gén ako celok, mutujú často len niektoré nukleoidy.

•Ďalším typom je úroveň chromozómová. Vznikajú rozličné chromozómové mutície. Ich spoločnou charakteristikou je, že sa týkajú zmien len v jednotlivých chromozónoch na základe zmeny v ich štruktúrach. Typickými sú delécie a deficiencie. V oboch prípadoch sa jedná o stratu niektorého úseku chromozómu. Pri delícii je to strata vnútorného úseku, pri deficiencii je to strata koncového úseku chromozómu. Opakom sú duplikácie. Duplikácia znamená, že niektoré úseky sa zmnožia, zdvojnásobia až strojnásobia.

•Štvrtým najčastejším prípadom sú inverzie. Pri inverzii ide o poruchu, ktorá vzniká na základe obrátenia sa určitého úseku chromozómu a 180°. Zmení sa tým poradie génov. Inverzie vznikajú v stredovej časti chromozómu.

•Treťou úrovňou sú génové mutácie. Ide o zmeny v celých chromozómových sústavách. Vyúsťujú do tzv. polyploídie, zmnohonásobenie počtov chromozómov v bunkových jadrách nad normálny stav. Vznikajú diploidy, triploidy, tetraploidy a pokračuje to až k polyploidom. Spôsobujú mnohokrát ďalekosiahle zmeny nielen v procesoch, ale aj v celkovej životaschopnosti.

 

 

 

 

 

 

 

 

 


19. CHOROBY INFEKČNÉHO PÔVODU.


Koncepcia a definícia choroby. Klasifikácia chorôb. Virózy, bakteriózy, mykózy. Rickettsie. Mechanizmus vzniku a vývoja infekcie. Metabolické protiinfekčné reakcie rastlín (zmeny v dýchaní a v oxidačných procesoch, zmeny vo fotosyntetickej aktivite, zmeny vo vodnom režime, poruchy v genetickom aparáte). Dispozícia, odolnosť, imunita). výskyt a rozširovanie chorôb infekčného pôvodu.

Choroby infekčného pôvodu : infekčné choroby rastliny vznikajú najčastejšie v dôsledku konkrétneho kontaktu s chorou rastlinou, alebo nakazeným živočíchom. Choroby infekčného pôvodu majú osobitné charakteristiky prejavu , resp. dôsledkov, ale so spoločným základom vzniku a vývoja. Tým je parazitizmus. Realizuje sa predovšetkým v metabolizme a to v prvom rade v metabolizme zabezpečujúcom výživu rastliny. Dochádza teda k ovplyvneniu fyziológie rastliny – hostiteľa a všetky nasledujúce defekty v životných funkciách sú toho prejavom.

Vzhľadom na pôvodcu a frekvenciu výskytu sú to hlavne tri typy infekčného ochorenia, virózy, bakteriózy a mykózy. Poradie viróza, bakterióza, mykóza zodpovedá zhruba frekvencii výskytu, ale nie biologickej nebezpečnosti a ekonomickej stratovosti. Virózy nemajú také rozšírenie, ako bakteriózy a bakteriózy sú zase menej rozšírené ako mykózy. Vzhľadom na biologickú škodlivosť relatívne najmenej nebezpečné sú mykózy, pretože im vieme preventívne predchádzať. Nebezpečnejšie sú bakteriózy, pretože ich vznik a vývoj sa odohráva spravidla skoro vo vnútri rastlinných štruktúr. Z týchto hľadísk najnebezpečnejšími chorobami sú virózy. Jednak pre veľkú nákazlivosť, ale aj pre nemožnosť vyliečenia. Doteraz nepoznáme účinné prostriedky ani na prevenciu, ani pre liečenie a vyliečenie.

Virózy: Viroidy sú najmenšími známymi pôvodcami infekčných chorôb rastlín, zatiaľ neboli dokázané v žiadnej ďalšej ríši organizmov. Tvoria novú samostatnú triedu patogénov, ktoré sa od vírusov odlišuje neprítomnosťou bielkovinového obalu a neobyčajne malými rozmermi. Predstavujú Viroidy malé patogéne ribonukleové kyseliny (RNA). Viroidné choroby sa vyskytujú najmä v tropických a subtropických oblastiach . Obecným príznakom rastlín infikovaných viroidmi je zakrslosť, deformácie a zvrásnenie listov. Vírusy sú parazitmi, ktoré sa reprodukujú len vo vhodnom prostredí v ktorom je rozmnožovanie závislé na systémoch hostiteľa dodávajúcich energiu. V súčasnej dobe je známe asi 600 fytopatogénnych vírusov.
Postihnuté listy sú do biela, alebo do žlta nepravidelne škvrnité. Jednotlivé škvrny časom zhnednú, čo znamená že tieto časti listov odumierajú.
Infekciu obstaráva obyčajne hmyz, najčastejšie vošky, alebo ploštice. Vírus sa prenáša v slinných žľazách hmyzu a pravdepodobne sa tam aj rozmnožuje. Do rastliny sa dostáva cez ranu, ktorá vznikla mechanickou cestou (stačí aj mikroskopické poškodenie rastliny).

Bakteriózy: Baktérie patria spolu so sinicami (modrozelenými riasami) k organizmom ktoré tvoria samostatnú ríšu. Sú to mikroskopické jednobunkové organizmy, ktoré nemajú jadro v obvyklom význame. Bakteriálna bunka sa skladá z bunkovej steny pod ktorou je uložená cytoplazmatická membrána obklopujúca cytoplazmu, v ktorej je uložený jadrový potenciál a ribozómy. Tvarová modifikácia baktérií je veľmi obmedzená, takže možnosť pre uplatnenie morfologickej diferenciácie je malá. Tvar možno dobre rozlíšiť svetelným mikroskopom. Baktérie sa vyskytujú v tvare okrúhlom (koky), tyčinkovitom (bacily, paličky) a vláknitom.

Mykózy: Huby sú pôvodcovia mykóz. Huby sú obsiahlou heterogénnou skupinou jednoducho utváraných eukariot. Živiny sú prijímané absorpciou vo forme roztokov. V súčasnej dobe je známych viac než 100 000 druhov húb, žijúcich väčšinou saprofyticky na rôznom organickom materiáli. Z toho asi 8000 je možno označiť za pôvodcov rastlinných chorôb. Patogéne huby môžu napádať ktorúkoľvek časť rastliny a vyvolať charakteristické príznaky choroby, od lokálneho poškodenia až po odumretie celého hostiteľa. Niektoré druhy parazitujú len na jednom druhu hostiteľa (monofágne). Mnohé sa hostiteľov nevyberajú a sú schopné parazitovať na mnohých druhoch (pleofágne).
Zmeny v dýchaní: Po vniknutí parazita do hostiteľa dochádza vďaka rozdielnej citlivosti rôznych častí oxidačných systémov k toxínom k podstatným prestavbám v systéme enzýmov dýchacieho procesu u hostiteľa. Zvýšenej aktivite jednotlivých enzýmov odpovedá zvýšená rýchlosť dýchania, ktorá je ovplyvňovaná patologickým procesom. Vzájomný vzťah hostiteľa a parazita je pritom vo väčšine prípadov zreteľný vo zvýšenom dýchaní infikovaného pletiva, alebo celej rastliny. Po dosiahnutí maxima sa rýchlosť dýchania postupne zoslabuje a nakoniec úplne zastavuje. To je väčšinou následok vyčerpania dýchacieho, materiálu v infikovanom pletive. Pri odolných rastlinách vedie ozdravenie pletiva rovnako k poklesu intenzity dýchania, avšak samotná jeho intenzita obyčajne ostáva na vyššej úrovni než u rastlín u ktorých nedošlo k infekcii.
Zmeny dýchania sú však závislé nielen na priebehu infekcie, ale tiež na vonkajších podmienkach, ktoré umožňujú rozvoj choroby. Zvýšenie dýchania sa zvlášť prejavuje pri vysokej teplote.

Zmeny vo fotosyntetickej aktivite : Pri napadnutí rastlín pozorujeme výrazné zmeny vo fotosyntetickej aktivite. Dochádza k väčšiemu či menšiemu oslabenie ich činnosti, k poklesu ich asimilačnej plochy, k porušeniu chloroplastov a k zníženiu obsahu chlorofylu v pletivách. Pri napadnutí parazitmi je ovplyvnená fotosyntéza rastom mycélia na povrchu listov, čo vedie k zníženej absorpcie svetla listov. Príčinou zníženia rýchlosti fotosyntézy pri infekcii, kedy je zreteľný pokles už v počiatočných fázach napadnutia, býva i čiastočné odumieranie listových pletív. Zníženiu obsahu chlorofylu vedie väčšinou k odpovedajúcemu obmedzeniu rýchlosti fotosyntézy.

Zmeny vo vodnom režime: Napadnutie rastliny je sprevádzané narušením vodného režimu. Pri infikovaní rastliny parazitmi sa u napadnutých orgánov stretávame so zvýšenou transpiráciou. To je často spojené s poškodením povrchových pletív, so zvýšením permeability plazmy a so zmenami a porušením normálneho pohybového rytmu prieduchov. Pri niektorých chorobách sledujeme poškodenie koreňov, alebo cievneho systému. Zníženie priepustnosti vodivých ciest nastáva po infekcii parazitom, ktorý sa rozrastá v cievach, čo často spôsobuje vädnutie rastlín.

Poruchy v genetickom aparáte: V rastline infikovanej parazitom boli zistene v mnohých prípadoch zníženie množstva dusíka v chorých pletivách. Avšak v iných prípadoch naopak k zvýšenému obsahu dusíka. Dôležitou obrannou reakciou rastliny môže byť tvorba bielkovín, ktoré sú schopné blokovať činnosť patogénu. Pri infekcii rastlín patogénmi dochádza tiež k zmenám v oblasti nukleových kyselín a ich zastúpení.
Infekcia je sprevádzaná tiež zmenou aktivity RNA a DNA. Tieto zmeny sú tiež závislé na type parazita a na odolnosti rastliny.

Disciplína, odolnosť, imunita: Protiinfekčná imunita u rastlín je osobitný problém. Predovšetkým z tých dôvodov, že choroby u rastlín nemajú charakter totálneho ochorenia organizmu. Rastliny nemajú taký rýchly a bezprostredný systém spojenia a prepojenia všetkých častí so všetkými, aký poskytuje krvné riešenie živočíchov, alebo človeka. Nakoniec ani taký dokonalý nervový systém, ktorý ho riadi.
Analógiou krvného riečišťa u rastlín je systém vodivých pletív a analógiou nervového systému, systém plazmodeziem. Existencia týchto zariadení nedosahuje takých výkonov ako u zvierat, alebo u človeka. Útočnosť metabolizmu parazita dokumentuje prítomnosť špecifických látok, toxínov. Toxíny majú charakter jednosmerne pôsobiacich jedov. Obrannosť metabolizmu hostiteľa vyplýva predovšetkým z nutných adaptácií, najme vo výžive.
 


...
pokud chcete materiál celý, musíte si jej stáhnout (stažení je zdarma)

 
novinky

Přidat komentář

Ohodnoť materiál Vypracované otázky 14-24.


 
typ

Podobné materiály

Podobné materiály k materiálu: Vypracované otázky 14-24

lupa
Rychlá navigace
přejdi rychleji k hledaným materiálům


 
statistika
Statistika
Jak jsme na tom?

Studentů: 39030
Materiálů střední školy: 3604
Materiálů vysoké školy: 1593
Středních škol: 806
Vysokých škol: 63



© 2010 - 2019 Všichni Všem - Smluvní podmínky | Kde to jsem? | Kontakty | Reklama
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace